Liturgia, zvelebenie, vesmír a moje srdce
Chytili ma za srdce riadky a myšlienky
z knihy kardinála Ratzingera (nášho pápeža), ktoré napísal vo svojej
knihe Spievaj Pánovi novú pieseň. Na konci
7. kapitoly, ktorá je o obraze sveta a človeka a vyjadrení tohto
obrazu v liturgii a hudbe, kardinál sumarizuje svoje myšlienky takto:
„Rád by som spomenul nádherné
príslovie Mahátma Gándhího,
ktoré som nedávno našiel v kalendári. Gándhí
poukazuje na tri prostredia vo vesmíre. Hovorí o tom, ako každé
z nich poskytuje svoj vlastný spôsob bytia. Ryby žijú v mori a sú
ticho. Zvieratá na zemi kričia a škriekajú, ale vtáky, ktoré obývajú
nebesá, spievajú. Ticho je vlastné moru, krik zemi a spev nebesám. Človek
má niečo spoločné s morom, zemou aj nebom. Nesie v sebe hlbiny mora,
bremeno zeme aj výšiny nebies, a preto mu patria všetky tri vlastnosti: ticho,
krik aj spev. Dnes – chcem dodať – vidíme, že ľuďom bez transcendencie
ostáva iba krik, pretože chcú byť len zemou a snažia sa urobiť aj z nebies
a morských hĺbok svoju zem. Správna liturgia, liturgia spoločenstva
svätých, navracia ľuďom celok. Opäť ich učí tichu a spevu tým, že ich
otvára hĺbkam mora a učí ich lietať, ako je to u anjelov. Spôsobuje,
že pieseň, ktorá je v nich hlboko pochovaná, opäť zaznie tým, že zdvihnú
svoje srdcia. V skutočnosti aj opak je pravdou: správnu liturgiu spoznáme
tak, že nás oslobodzuje od toho, čo je bežné, od každodenných
činností a opäť nás privádza k hlbinám a výšinám – k tichu
a piesni. Správnu liturgiu spoznáme podľa toho, že má kozmický charakter,
nielen charakter skupiny. Spieva s anjelmi. Je ticho a je v očakávaní
spolu s hlbinami vesmíru. A takto vykupuje zem.“
Mám dojem, že naozaj chcem mať v sebe ticho, pokrik aj pieseň.
