NAŠA VIERA

Prijať Božiu „trpiacu lásku“

Pred niekoľkými mesiacmi som navštívil staršieho kňaza, ktorý uplynulých päťdesiat rokov robil farské misie v Severnej Amerike a Európe. Na konci nášho rozhovoru som sa ho spýtal: „Keby ste mohli niečo urobiť ešte raz, čo by ste vo svojich misiách zmenili?“

Kňaz odpovedal: „Povedal by som ľuďom, že Boh, náš Otec, nás veľmi miluje – miluje nás, keď sme šťastní, a ešte viac, keď trpíme. Niekoľko posledných rokov som mal vnuknutie, aby som svoje misie zameral väčšmi na to, že máme Božej láske dôverovať a pokojne v nej spočívať. A menej na to, ako máme na túto lásku odpovedať. Je zaujímavé, že po misiách prišlo za mnou oveľa viac ľudí než predtým a povedali, že ich veľmi zaujalo moje rozprávanie o Božej láske. Kiežby som tak bol začal kázať skôr!“

V tomto článku chceme nasledovať radu spomínaného múdreho kňaza a pozrieť sa na to, ako veľmi nás Boh miluje – zvlášť na skutočnosť, ako ľudstvu zjavil svoju lásku, keď videl, že jeho jediný Syn zomiera preň na kríži. Tento mesiac je naším hosťujúcim prispievateľom otec Raniero Cantalamessa, kazateľ pápežského domu počas pontifikátu Benedikta XVI. a predtým aj Jána Pavla II. Otec Raniero nám vo svojich článkoch podáva tri odlišné, no navzájom sa dopĺňajúce pohľady na to, aká asi musela byť skúsenosť kríža pre Ježiša a Boha, Otca.

Keď som čítal slová otca Raniera, musel som premýšľať o tom, ako sa pozerám na kríž ja. Upriamujem sa viac na Ježišovo utrpenie – na jeho agóniu v záhrade, bičovanie pri stĺpe a krutú smrť. Sústreďujem sa na nezlomnú lásku, akou nás Ježiš miloval napriek nespravodlivosti, bolesti a pokušeniu ujsť. Teraz však vidím, ako sám Boh bolestne trpel Ježišovou smrťou. Slová svätého Pavla, že Boh „neušetril svojho jediného Syna“, nadobudli pre mňa úplne nový význam. Teraz chápem, že Boh si svojho Syna nenechal pre seba. Obetoval ho – slobodne sa s ním rozlúčil – kvôli nám. A ja žasnem, koľko lásky ho tento čin musel stáť.

Čo nám to hovorí? Po prvé, Boh je úzko spätý s naším životom. Nesedí v nebi a nesleduje nás s ľahostajnosťou. Nie, on je s naším životom úzko spojený. Keď trpíme i keď sa radujeme. Po druhé, hovorí nám, že túžba Boha pritiahnuť nás k sebe je taká bezhraničná ako jeho láska k nám – dokonca až tak, že sa pre nás vzdal svojho jediného Syna. A napokon hovorí, že Boh chce, aby sme dôverovali jeho láske a starostlivosti práve tak ako Ježiš. Aj vtedy, keď sa zdá, že všetko naokolo svedčí o tom, že sme opustení. Náš Otec je verný a nikdy svoje deti neopustí!

Nech nám slová otca Raniera pomôžu pochopiť, že Boh skutočne drží každého z nás vo svojom láskyplnom náručí. Nech vás Boh žehná.

Joe Difato, vydavateľ

Tajomstvo kríža žiari

Ježišova smrť je oveľa viac než len historická udalosť.

Jadrom liturgickej bohoslužby Veľkého piatka je poklona krížu. Jej súčasťou je aj obrad odhaľovania kríža: Pápež preberá od diakona kríž zahalený purpurom. Na tri razy postupne odhaľuje jednotlivé časti kríža, kým ho neodhalí úplne. Pritom spieva slávnostné slová: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta.“

Pre mňa je tento starobylý liturgický obrad symbolom tajomstva kríža, ktoré sa ľudstvu postupne odkrýva v priebehu stáročí. Každá etapa odhaľovania kríža symbolizuje isté obdobie v dejinách spásy. Prvá časť predstavuje kríž, ktorého predobraz nájdeme v Starom zákone. Druhá časť kríž, ktorý sa naplnil v Ježišovom živote – „historický kríž“, a tretia zas kríž uctievaný v Cirkvi – „kríž viery“.

Kríž v dejinách

Čo symbolizovalo „drevo“ alebo „strom“ v Starom zákone? Bol to strom života zasadený v záhrade, strom poznania dobra a zla, pri ktorom došlo k vzbure, keď si ľudia nárokovali právo rozhodovať sami o tom, čo je dobré a čo zlé. V Knihe Deuteronómium sa opäť objavuje slovo „drevo“, „strom“. Je spojené s prekliatím: „Prekliaty od Boha je ten, čo visí na dreve“ (Dt 21, 23). Iné úryvky z Písma však uvádzajú drevo ako pozitívny symbol. Vo svetle toho, čo sa neskôr udialo, pokladáme tieto úryvky za proroctvá o kríži. Drevo použil Noe na stavbu archy, ktorá zachránila ľudstvo pred potopou. Mojžiš použil drevenú palicu, aby rozdelil vody Červeného mora (Ex 14, 16). Rovnako tiež hodil kúsok dreva do horkej vody v Máre, aby ju urobil sladkou (Ex 15,  23 – 25).

Toto bola teda doba predobrazov. Čím je však drevo kríža ako realita v čase a priestore v živote Ježiša Krista? Predstavuje nástroj jeho odsúdenia na smrť, jeho úplného zničenia ako človeka. „Strom“, ako sa kríž často nazýval, bol tým najpotupnejším trestom smrti. Vyhradený pre otrokov, ktorí spáchali najväčšie zločiny. Slovo „ukrižovaný“ nemohol nik v dobe apoštolov počuť bez chvenia a strachu. A pre Židov tu bolo ešte Božie prekliatie: „Prekliaty je každý, kto visí na dreve“ (Gal 3,  13).

Čo však vo svetle vzkriesenia predstavuje kríž v dobe Cirkvi? Kríž je miestom, na ktorom sa naplnilo „tajomstvo nábožnosti“ (1 Tim 3, 16). Tu skutočný Mojžiš rozdeľuje drevom Červené more a svojou poslušnosťou premieňa horké vody vzbury na sladké vody milosti a krstu. Tu „nás Kristus vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou“ (Gal 3, 13). Je to nový strom života zasadený uprostred námestia nebeského mesta (Zjv 22, 2).

Na kríži Boh definitívne zničil hriech. Urobil tak však bez toho, aby zničil slobodu, ktorá hriech stvorila. Ježiš premohol hriech nie tak, že ho svojou mocou zničil alebo ho vyhnal zo svojho kráľovstva, ale tým, že ho vzal na seba. Premohol zlo dobrom, nenávisť láskou, vzburu poslušnosťou, násilie miernosťou, faloš pravdou. Tak nás oslobodil naveky.

Rozkoš a bolesť

Toto je zjavenie tajomstva kríža. Už to nie je len udalosť v dejinách. Táto skutočnosť zmenila tvárnosť zeme. „Tento nebeský strom,“ hovorí starobylý hymnus, „vyrástol zo zeme až do neba. Je základom všetkého, stĺpom vesmíru, základom celého sveta, kozmickým spojivom, ktoré udržiava nestálu ľudskú prirodzenosť pokope, zabezpečuje ju neviditeľnými klincami Ducha, takže sa už z Božieho objatia neuvoľní.“ Hoci sú tieto slová vznešené, musíme pochopiť, že „tajomstvo“ kríža sa musí obnovovať v každej dobe. Obrad odhaľovania kríža musí sprevádzať skúsenostné odhaľovanie kríža v živote a srdci každého z nás. Otázka znie: Ako má naša spoločnosť pochopiť tajomstvo kríža, keď sa proti nemu stavia svojimi rozkošami? Mnohí vo svete si myslia, že konečne „zachránili“ rozkoš a oslobodili ju od nespravodlivého podozrievania a odsudzovania, s ktorým bola spojená. Tu vznikajú nedorozumenia medzi Cirkvou a dnešnou takzvanou sekulárnou kultúrou. No pri všetkých našich nedorozumeniach sa zhodneme na jednom: V pozemskom živote idú rozkoš a bolesť ruka v ruke tak, ako sa vlna na oceáne zdvíha a zas padá, čím stroskotanca vťahuje späť do svojho pažeráka, hoci sa on beznádejne pokúša dostať na breh. Rozkoš a utrpenie sú neoddeliteľne spojené. Svet sa snaží tieto siamské dvojčatá rozdeliť, chce oddeliť rozkoš od utrpenia. Často klameme sami seba, že sa nám to už podarilo. Rýchlo však pochopíme, že sa tak nestalo nadlho. Utrpenie čaká ako opojný nápoj, ktorý sa stane jedom, keď sa dostane na vzduch. Nie nejaké iné, nezávislé utrpenie, ktoré je spôsobené niečím iným, ale utrpenie pochádzajúce zo samotnej rozkoše. Samotná nezriadená rozkoš sa mení na utrpenie.

Vykúpenie rozkoše

Cirkev tvrdí, že pozná riešenie tejto dilemy: Od začiatku sa ľudia slobodne rozhodovali, že svoju schopnosť radovať sa upriamia výlučne na viditeľné veci. Odmietli radovať sa z Boha. Radostná zvesť hovorí, že Ježišov kríž konečne túto reťaz roztrhol „(Ježiš) namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž“ (Hebr 12, 2). Urobil pravý opak toho, čo robí Adam a po ňom každý jeden z nás. Svätý Maxim Vyznavač kedysi napísal: „Pánova smrť, na rozdiel od smrti iných ľudí, nebola zaplatením dlhu za rozkoš, ale skôr výzvou vrhnutou do tváre samotnej rozkoše“ (Kapitoly o teológii a ekonómii IV, 39).Ježiš nás voviedol do nového druhu rozkoše. Táto rozkoš nepredchádza utrpenie a sama ho nespôsobuje. Ona sa z neho rodí ako jeho ovocie. Je to rozkoš, ktorá sa neobmedzuje len na „duchovnú“ radosť. Zahŕňa každú úprimnú rozkoš: rozkoš, ktorú zažíva muž a žena vo svojom vzájomnom sebadarovaní sa; rozkoš umenia, tvorivosti, krásy, priateľstva a dobre vykonanej práce – slovom každý druh radosti.

Absolútne oslobodenie!

Franz Kafka v románe Proces rozpráva príbeh človeka, ktorého uväznia, hoci žil svoj obyčajný život a vykonával svoju každodennú prácu. Nik nevie, prečo. Začína sa bolestná cesta zisťovania dôvodov, kde sa bude proces konať, aké sú obvinenia voči nemu, aký bude ďalší postup... Nik z ľudí naokolo mu nevie povedať nič viac okrem toho, že proces skutočne prebieha a on je obžalovaným. Jedného dňa po neho prídu, aby ho odviedli na popravisko. Tento príbeh je príbehom ľudstva, ktoré sa až za cenu smrti snaží oslobodiť od zahmleného pocitu viny, ktorého sa nemôže striasť. V príbehu sa dozvedáme, že Kafkov človek má tri možnosti: Môže byť buď úplne oslobodený, čiastočne oslobodený, alebo sa jeho prípad odročí. Čiastočné oslobodenie či odročenie nič nevyrieši: obvinený zostane v stave smrteľnej úzkosti celý zvyšok svojho života. Na druhej strane, keby bol úplne oslobodený, „všetky záznamy o procese by sa museli zničiť. Nielen obvinenia voči nemu, ale aj samotný proces a dokonca rozsudok by sa musel vymazať zo záznamu. Všetko by sa muselo zničiť“. Nikto nevie, či niekedy došlo k prípadu úplného oslobodenia. Sú to len dohady, nič iné, len „krásne legendy“. Skúsenosť z Kafkovho románu nie je našou skúsenosťou! Ako ľudia, ktorí veríme v ukrižovaného a vzkrieseného Krista, môžeme povedať miliónom mužov a žien, ktorí sa vidia v tom obžalovanom mužovi: Úplné oslobodenie skutočne existuje! Nie je to len legenda! Ježiš „zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž“ (Kol 2, 14). „Niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi“ (Rim 8, 1). Už nijaké odsúdenie! Žiadneho druhu! Pre všetkých, ktorí veria v Krista Ježiša!

Nech zažiari tajomstvo!

A tak aj dnes žiari tajomstvo kríža. Stále je svetlom na našich cestách. V prvotnej Cirkvi zmietlo tajomstvo kríža ako neudržateľná vlna nádeje a radosti všetko, v čom ľudia nachádzali útočisko: tajomné kulty, mágiu, nové náboženstvá... Vo svete bolo cítiť „novú jar“. A ohlasovanie Kristovho kríža môže urobiť to isté aj dnes, ak spolu s ohlasovaním obnovíme inšpiráciu, nadšenie a vieru tých raných kresťanských dôb. Nedávno Európska národná cirkev požiadala reklamnú agentúru o radu, ako svetu na Veľkú noc predstaviť kresťanské posolstvo. Odpoveď znela: Predovšetkým odstráňte symbol kríža. Je príliš staromódny a smutný. Aké neuveriteľné nepochopenie! Naopak, musí dôjsť k „odhaleniu“ kríža v srdciach kresťanov tak, ako sa to dialo po stáročia. Kiežby sme aj my prestali vidieť kríž ako znamenie odsúdenia a prekliatia a vnímali ho ako spásu, odpustenie, našu „jedinú nádej“ a chválu, pokým nebudeme môcť so svätým Pavlom radostne zvolať: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista“ (Gal 6, 14).

Boh neušetril vlastného Syna

Tajomstvo Božej „trpiacej lásky“

Božie slovo nám práve teraz ponúka obrovský dar. Ten dar je taký nesmierny, že som až smutný pri myšlienke, že ho pokazím. Chcem ti dať tento dar, celý a neporušený. Chcem vysloviť jeho meno a vložiť ho bezpečne do tvojho srdca skôr, než sa jeho plnosť rozptýli v úsilí vyjadriť ho slovami.

Otec! Otec nášho Pána Ježiša Krista! Ako čisto a s láskou túžim vysloviť toto meno, „od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“ (Ef 3, 14).

Chladné vykúpenie?

Svätý Pavol kedysi napísal: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). A opäť: Boh „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32). Je to prekvapujúci výrok. Skutočnosť, že Ježiš zomrel na kríži, nie je podľa mienky ľudí znamením Otcovej lásky. Skôr je považovaná za znamenie jeho krutosti – alebo aspoň jeho prísnej spravodlivosti. Ako keby poznanie Otca, dokonca aj vo veriacich kresťanoch, blokovalo množstvo ľudských predsudkov. Problém – ako dať do súladu Otcovu dobrotu s Kristovou smrťou – pramení z dvoch skutočností. Jedna je teologická. V minulosti teológovia opisovali vykúpenie týmito slovami: Hriechom sa stal človek Božím dlžníkom. Ten dlh splatil Ježiš, keď sa objavil na scéne sveta a prelial svoju krv na kríži. Ježišova smrť Otca „uspokojila“ (nebezpečné slovo!) a „upokojila“ (ďalšie nebezpečné slovo!), takže nám odpustil. Takáto zdanlivo chladná formulácia podnietila postoj skrytého odporu voči Otcovi, ktorý pasívne sledoval, ako jeho jediný Syn zomiera v roli výkupného. Ďalšie problémy sú modernejšie. Významný psychologický prúd hovorí, že každý syn má tajnú túžbu zabiť svojho otca. Túži premôcť jeho autoritu a stať sa nezávislým človekom. Tieto úvahy o ľudských otcoch sa preniesli aj na nebeského Otca. V dôsledku toho sa celý prúd modernej kultúry postavil na Ježišovu stranu proti Otcovi až do takej miery, že sme sa dostali k takzvanej „teológii smrti Boha“. Zdalo by sa, že ľudstvo Otca skutočne zabilo.

Boh, ktorý trpí.

Prečo je na zemi toľko hnevu? Odpoveď sa dá nájsť jednoducho: lebo človek trpí, a Boh nie. Mnohí tvrdia, že nemôžu prijať Boha, ktorý nezabráni utrpeniu nevinných detí. A ak sa pokúsime poukázať na to, že aj Ježiš trpel, odpovedajú: „Veď o to ide! Bol nevinný. Prečo musel trpieť?“ Ako by sme mali odpovedať na túto otázku? Pozrieme sa na Písmo. Na Druhú pôstnu nedeľu v cykle B spája liturgia vyššie uvedený text z Listu Rimanom s textom 22.  kapitoly Knihy Genezis. Druhý text hovorí o Abrahámovi, o ktorom Boh povedal: „Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa... V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme“ (Gn 22, 16. 18). Predstavte si starého Abraháma, ako ticho kráča so svojím synom do krajiny Moria. Predstavte si ho ako symbol Boha, Otca, ktorý sprevádzal Ježiša na jeho ceste na Kalváriu. Kto by mohol opísať Abrahámove pocity, keď vzal svojho syna na horu, aby ho tam obetoval? Origenes povedal, že najťažšia Abrahámova chvíľa nastala vtedy, keď sa ho Izák spýtal: „Otče, drevo a oheň je tu, a baránok na zápalnú obetu je kde?“ (Gn 22, 7). Slovo „otče“, hovorí Origenes, bolo pre Abraháma skutočným pokušením. „Vieš si predstaviť, ako týmto oslovením rozochvel syn vedený na obetu otcovo srdce?“ Ako sa musel Abrahám premáhať, aby nezradil sám seba a nevrátil sa späť! Keď Ježiš v Getsemanskej záhrade hovorí: „Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich“ (Mk 14, 36), kto vie povedať, aký účinok mali jeho slová na srdce Otca? Nebeský Otec a jeho Syn boli spolu v utrpení i na kríži. Ježiš bol viac než na drevené ramená kríža pribitý do náručia svojho Otca, do jeho vôle.

Otcova vlastná obeta

Kto je poslednou príčinou tohto utrpenia? Mali by sme si azda podobne ako istí grécki filozofi myslieť, že nad samotným Bohom je Osud, ktorému sa každý podriaďuje? Bože uchovaj! Boh je Boh a nad ním neexistuje nič a nik. Kde je teda príčina toho všetkého? Nachádza sa v týchto slovách: Božia láska a sloboda človeka. Ľudskí rodičia, ktorí znášajú skazenosť a nevďačnosť svojich detí, vedia, čo znamená, keď nimi pohŕdajú tí, ktorých milujú. Boh pre nás vymyslel úžasný plán, no prišiel hriech a my sme sa od Boha odlúčili slovami: „Nebudem slúžiť!“ (Jer 2, 20). My všetci sme ako mnohí márnotratní synovia a dcéry opustili Otcov dom. Skutočnosť je však omnoho krajšia než podobenstvo. Starší syn v tomto prípade neostal pasívne v dome svojho otca. Ježiš, Syn, ktorý „bol v srdci Otca“, videl Otcovu veľkú túžbu prinavrátiť späť svoje zblúdené deti a nevedel sa dočkať chvíle, kedy mu Otec povie, aby šiel a zomrel za nich! Vlastne on sám povedal Otcovi: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Potom povedal: ,Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu‘“ (Hebr 10, 5. 9).V Hornej sieni Ježiš povedal: „Svet má poznať, že milujem Otca“ (Jn 14, 31). Máme teda všetky dôvody na to, aby sme zvolali slovami veľkonočného chválospevu Exultet: „Aká nesmierna je voči nám tvoja dobrota, Otče, aká nevyspytateľná je tvoja láska! Aby si vykúpil otroka, vydal si na smrť vlastného Syna!“ Teraz teda poznáme význam slov „Boh neušetril“ svojho jediného Syna. Tie slová znamenajú, že ho neukryl ako žiarlivo strážený poklad. Otec nielenže prijal obetu svojho Syna, on dokonca túto obetu sám priniesol, keď vydal svojho Syna! A my sme chceli utiecť spred Božej tváre. Mysleli sme si, že nás nenávidí!

„Môj Otec ma držal“

Dieťa, ktoré si je isté otcovou láskou, bude rásť silné, bezpečné, šťastné a otvorené životu. Božie slovo chce urobiť to isté pre nás. Chce v nás obnoviť túto istotu. Našu samotu v tomto svete premôže len viera v lásku Boha, Otca. Pozorujme dieťa, ako kráča so svojím otcom. Drží ho za ruku alebo okolo neho bezstarostne poskakuje. V ňom zahliadneme najlepší obrázok šťastného, slobodného dieťaťa plného hrdosti. Kdesi som čítal, že akýsi akrobat predvádzal svoje umenie na najvyššom poschodí mrakodrapu. Postavil sa na jeho okraj, pričom stál len na špičkách a v náručí držal svoje malé dieťa. Keď zišli dole k divákom, niekto sa dieťaťa spýtal, či sa bálo. Dieťa prekvapené otázkou odpovedalo: „Nie. Držal ma môj otec!“ Božie slovo chce, aby sme boli ako to dieťa. Keď nám svätý Pavol pripomína, že Boh kvôli nám neušetril vlastného Syna, radostne a víťazoslávne zvolá: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?... Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?... Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje“ (Rim 8, 31 – 37). Ježiš nás vyzýva, aby sme sa zbavili strachu, zbabelosti, obáv: „Váš Otec vás pozná a miluje vás. Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa báli, ale ducha synovstva, aby ste volali: Abba, Otče!“

Absolútna dôvera

Pred takouto nepochopiteľnou láskou nám spontánne napadne obrátiť sa k Ježišovi a poprosiť ho: „Pane Ježišu, ty si náš starší brat. Povedz, čo môžeme urobiť, aby sme boli hodní takej veľkej lásky a utrpenia zo strany Otca?“ A Ježiš nám z výšky svojho kríža odpovedá: „Existuje niečo, čo môžete urobiť. Niečo, čo som aj ja urobil, lebo sa to Otcovi páči: Majte v neho dôveru, dôverujte mu napriek všetkému, napriek každému, napriek sebe samým. Keď ste v tme a úzkostiach, keď vás gniavia ťažkosti a vy sa chcete vzdať, vzchopte sa a nahlas volajte: ,Otče, nerozumiem ti, ale dôverujem ti!‘ A opäť nájdete pokoj.“ A ak sa náš chorý svet búri, rúha a preklína nebo, zvolajme z hĺbky svojho srdca slová svätého Pavla: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista!“ (Ef 1, 3). Nech je zvelebený Boh, Otec! Zvelebený, zvelebený!

Boh tak miloval svet

Odpoveď na príčinu Ježišovej smrti

Rozprávanie o umučení, zvlášť v synoptických evanjeliách, ktoré sú svojím štýlom skromné a úplne im chýba akýkoľvek teologický či poučný komentár, nás privádza k prvým dňom Cirkvi. Aby sme použili moderný jazyk „kritiky formy“, boli to prvé časti evanjelia, ktoré sa „formovali“ ústnou tradíciou a tak sa aj šírili medzi kresťanmi. V tejto etape prevládali fakty a všetko sa dalo zhrnúť do dvoch udalostí: smrť a vzkriesenie. Ale tá etapa sa rýchlo skončila. Veriaci sa čoskoro začali pýtať na dôvod Kristovho umučenia. Prečo Ježiš trpel? A odpoveď znela: „Pre naše hriechy!“ Takto sa zrodila veľkonočná viera, ktorú vyjadril svätý Pavol slovami, že Ježiš „bol vydaný na smrť za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie“ (Rim 4, 25). Mali sme teda fakty – smrť a vzkriesenie – a ich význam: za naše hriechy, pre naše ospravedlnenie. Zdalo sa, že odpoveď je úplná.

Ale prečo?

Ešte sme sa však stále nedostali k podstate otázky. Tá otázka dostala ďalšiu konkrétnejšiu podobu: Prečo Kristus zomrel za naše hriechy? Odpoveď bola ako záblesk slnečného svetla, ktorý osvecuje vieru Cirkvi: „Pretože nás miloval!“ Miloval ťa a dal sám seba namiesto teba. Je to neodškriepiteľná, prvotná pravda, ktorá všetko preniká a je spätá s Cirkvou ako celkom, rovnako však aj s každým jednotlivcom osobitne. Táto odpoveď je konečná a nedovoľuje žiadne ďalšie otázky. Miloval nás, pretože nás miloval. To je všetko! Neexistuje vlastne žiaden dôvod Božej lásky. Je to dar. A dar je zadarmo. Božia láska je jedinou láskou na tomto svete, ktorá je skutočne a úplne zadarmo. Jediná láska, ktorá pre seba nič nežiada. Ježiš dobrovoľne, z lásky trpel a zomrel. Nie náhodou, nie z nevyhnutnosti, nie pre nejaké temné sily či historické dôvody, ktoré ho premohli napriek jeho vôli. Ak to niekto tvrdí, popiera evanjelium, pretože evanjelium je radostná zvesť o Božej láske v Kristovi Ježišovi. Nielen evanjelium, ale celá Biblia nie je nič iné než správa o tajomnej, nepochopiteľnej Božej láske k ľuďom. Keby Písmo začalo rozprávať, keby sa nejakým zázrakom jeho napísané slová zmenili na reč, ich hlas by bol oveľa silnejší než hukot morského príboja: „Boh ťa miluje!“

Kde je jeho sláva?

Ak chceme vedieť, ako veľmi nás Boh miluje, existuje jednoduchý spôsob, ako to zistiť: všimnúť si, ako veľmi pre nás trpel! Nielen vo svojom tele, ale predovšetkým v duši. Pretože skutočné Ježišovo utrpenie bolo skryté. Ono ho prinútilo v Getsemanskej záhrade zvolať: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mk 14, 34). Kto môže preskúmať hĺbku opustenosti, smútku a žiaľu v Ježišovej duši, keď sa „stal hriechom“? Apoštol Ján na začiatku svojho evanjelia volá: „Uvideli sme jeho slávu!“ (Jn 1, 14). Ak sa ho spýtame: „Kde si uvidel jeho slávu?“, odpovie: „Pod krížom!“ Božia sláva totiž spočíva v tom, že svoju slávu kvôli nám ukryl, lebo nás miloval. Toto je najväčšia sláva, ktorú má Boh mimo seba, mimo Trojice, je ešte väčšia než sláva, že nás stvoril, že stvoril celý vesmír. Niekto by mohol povedať: „Áno, je pravda, že nás Ježiš kedysi miloval. V časoch, keď žil na zemi, no teraz? Teraz tu už nie je. Čo ostalo z jeho lásky okrem nejasných spomienok?“ Emauzskí učeníci povedali: „Dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo“ (Lk 24, 21). Podobne chceme povedať aj my: „Je to už dvetisíc rokov, čo sa to všetko stalo!“ No emauzkí učeníci sa mýlili, pretože Ježiš vstal z mŕtvych a kráčal s nimi! Aj my sa mýlime, keď zmýšľame ako oni. Láska je medzi nami stále, „lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

A tu je druhá veľká pravda, ktorá je nemenej dôležitá ako tá prvá: Boh tak miloval svet, že nám dal Ducha Svätého! „A že ostávame v ňom a on v nás, poznáme podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha“ (1 Jn 4, 13). Zopakujte si túto Jánovu vetu, ktorá všetko zhŕňa. Znamená totiž, že Ježiš nám zanechal ako dar celé svoje ja, pretože bol „Duchom oživený“ ( 1 Pt 3, 18).

Úžasná viera

Práve som opísal objektívne zjavenie Božej lásky v dejinách. Ale čo my? Čo by sme mali urobiť a povedať? Je niekoľko možných odpovedí. Jednou z nich je oplatiť Bohu jeho lásku k nám! Toto je prvé a najväčšie prikázanie zákona. Starobylý cirkevný hymnus hovorí: „Ako môžeme nemilovať toho, kto nás tak veľmi miloval?“ Predtým však musíme urobiť ešte čosi iné. Ďalšou možnou odpoveďou je milovať sa navzájom tak, ako nás miloval Boh. Vari nám evanjelista Ján nehovorí, že ak nás Boh miloval, „aj my sme povinní milovať jeden druhého“ (1 Jn 4, 11)? No predtým je potrebné urobiť ešte niečo. Predovšetkým musíme v Božiu lásku uveriť! Ale nie vierou, ktorá je len intelektuálnym súhlasom s pravdou. Musí to byť iná viera. Úžasná, neuveriteľná. Viera, že hoci veríme, nemôžeme sa presvedčiť o tom, čomu veríme.

Veríte tomu?

Skutočne veríme, že Boh nás miluje? Nie, neveríme tomu skutočne alebo aspoň nie dostatočne! Keby sme v to uverili, všetko by sa pred našimi očami zmenilo. V ten deň by sme sa ocitli s Bohom v raji, lebo raj znamená radovať sa v Božej láske. Výrok, ktorý sa pripisuje Ježišovi, no nenachádza sa v Biblii, hovorí: „Kto žasne, bude kraľovať.“ Ten, kto stojí v hlbokom úžase pred Božou neuveriteľnou láskou voči nám, kto ostáva bez slov pred takou láskou, vojde do nebeského kráľovstva! Ale ako som už povedal, neveríme skutočne, že Boh nás miluje. Je ťažké uveriť v lásku na tomto svete. Existuje mnoho nevernosti, príliš veľa sklamaní. Každý, koho zradili alebo zranili, bojí sa opäť milovať a byť milovaný, pretože vie, akú veľkú bolesť by mu spôsobila ďalšia zrada. Preto je čoraz viac tých, ktorí nedokážu veriť v Božiu lásku, ani v akúkoľvek inú lásku. Svet sa vracia do doby ľadovej. Zem sa stáva slovami Danteho „kvetinovým záhonom, ktorý nás robí krutými“.

Otče, odpusť!

Svet potrebuje opäť uveriť v Božiu lásku. Musíme teda ohlasovať evanjelium o Božej láske v Ježišovi Kristovi. Ak to neurobíme, budeme ako tí, ktorí ukrývajú svoje lampy pod mericu. Oklameme svet v jeho najhlbších očakávaniach. Na tomto svete hovoria o sociálnej spravodlivosti a úcte voči mužom a ženám nielen kresťania, no nijaký filozof či jeho náboženstvo človeku nepovie, že Boh ho miluje a že on ho miloval prvý. Táto pravda všetko udržuje. Je to motivujúca sila, ktorá sa skrýva za všetkým. Dokonca aj situácia chudobných a utláčaných je beznádejná, ak nie je založená na neotrasiteľnej pravde, že Boh nás miluje a miluje nás aj ako chudobných a utláčaných. No slová a city nestačia. Podobne ako Ježiš musíme byť pripravení trpieť a odpustiť tým, ktorí nám spôsobujú utrpenie. „Otče, odpusť im.“ Ježiš vyriekol tieto slová na kríži a zanechal ich, aby sme ich počas stáročí oživovali, vyzbrojili sa nimi. Tie slová neznamenajú, aby sme odpúšťali nepriateľom, ktorých mal Ježiš v jeho dobe, ale aby sme odpúšťali jeho dnešným nepriateľom – našim nepriateľom, nepriateľom Cirkvi. Kresťanstvo je náboženstvom odpúšťania nepriateľom! Len keď Božia láska pomôže človeku aspoň raz odpustiť svojim nepriateľom, môže človek tvrdiť, že pozná Božiu lásku. Mali by sme sa verejne poďakovať tým bratom a sestrám vo viere, ktorí sa stretli s nenávisťou a násilnou smrťou a pokorne nasledovali vnuknutie Ducha Svätého odpustiť, dokonca aj verejne, tým, ktorí zavraždili ich milovaných. Veria v lásku! Sú nádhernými svedkami, keď ukazujú, že Kristova láska, ktorá sa prejavila na kríži, je stále možná v Duchu a že len táto láska dokáže uskutočniť zmenu vo svete, pretože mení ľudské srdcia.

Vstaň a poď!

Odpovedal som teda na volanie proroka: „Potešujte, potešujte môj ľud... Hovorte k srdcu Jeruzalemu“ (Iz 40, 1). Aj ja som sa odvážil hovoriť „Jeruzalemu,“ čiže Cirkvi, aby som jej pripomenul ten najvzácnejší majetok, večnú lásku jej božského Ženícha. Teraz sám Ženích hovorí Cirkvi skrze slová Písma: „Hor’sa, priateľka moja, holubica moja, krásava moja, a poď! Veď už je po zime, dážď prestal, pominul. Na zemi sa zjavili kvety, prišiel čas veselého spevu“ (Pies 2, 10 – 12).Kiežby sme všetci odpovedali na Kristovo pozvanie a prijali lásku, ktorou nás Boh miluje!

 

(SMN júl 2006)

©2013. ALL RIGHTS RESERVED.