ÚVOD
ČÍTAŤ
OBJEDNAŤ
O AUTOROVI
PRE ŽENY
DUCHOVNÉ CVIČENIA
 
ČÍTAŤ
 
 

 

Nie je dôležitý kritik; nie je dôležitý ten, kto poukazuje na to, ako silný muž padá alebo ako by mohol svoje činy vykonať lepšie. Uznanie patrí človeku v aréne, ktorého tvár je zašpinená prachom, potom a krvou, ktorý urputne zápasí… ktorý vie, čo je nadšenie a oddanosť, a ktorého život sa stravuje pre vec, ktorá je toho hodná. Ktorý, keď sa všetko podarí, napokon zakúsi víťazstvo a dosiahne veľký úspech. Ak zlyhá, tak práve preto, že sa odvážne pokúšal bojovať, nemôžeme ho zaradiť medzi tie ustráchané a plaché duše, ktoré nikdy nezakúsili ani víťazstvo, ani porážku.

– TEDDY ROOSEVELT

 

Božie kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú.

– MT 11, 12

 



PRVÁ KAPITOLA

 

DIVOKÝ V SRDCI

 

Srdce muža je ako hlboká voda…

– PRÍS 20, 5

 

 

Z duchovného života nemôžeme urobiť komfort mesta. Je to vždy frontová línia a my, ktorí ho žijeme, musíme prijať a dokonca tešiť sa z toho, že nie je skrotený.

– HOWARD MACEY

 

 

Chcem cválať tam, kde slnko zapadá,
Vyhýbať sa plotom a ohradám.
Sú to pre mňa hranice,
ktoré jednoducho neznášam.

– COLE PORTER, Don’t Fence Me In

 

Konečne som obklopený divočinou. Vietor v korunách borovíc za mojím chrbtom hučí ako oceán. Jeho nárazy sa valia z modrej oblohy nado mnou a rozbíjajú sa na hrebeni končiara, na ktorý som práve vyliezol kdesi v Sawatch Range v strednom Colorade. V krajine podo mnou sa na míle rozprestiera more paliny. Hoci Zane Grey ju zvečnil ako purpurovú krajinu, v skutočnosti je väčšinu roka skôr striebrošedá. Môžeš po nej jazdiť celé dni na koni bez toho, že by si stretol čo len jednu živú dušu. Dnes som sem prišiel pešo. Hoci toto popoludnie svieti slnko, tu pri kontinentálnom rozvodí teplota nevystúpi nad nulu. A keďže som sa pri výstupe spotil, teraz sa celý trasiem od chladu. Je už neskorý október a blíži sa zima. Pohorie San Juan v diaľke, takmer sto míľ na juho-juhozápad, je už pokryté snehom.

          Moje džínsy sú ešte stále nasiaknuté prenikavou vôňou šalvie. Prečisťuje mi to hlavu, keďže lapám po dychu. Je tu riedky vzduch, veď som vo výške tritisíc metrov nad morom. Musím si znovu odpočinúť, hoci viem, že každá prestávka zväčšuje vzdialenosť medzi mnou a mojou korisťou. Predsa len výhoda bola vždy na jej strane. Aj keď som dnes ráno našiel čerstvé, párhodinové stopy, nemám veľkú nádej. Samec losa dokáže za ten čas prekonať mnoho míľ pahorkatou krajinou, zvlášť ak je ranený alebo keď pred niekým uteká.

          Wapiti, ako ich nazvali Indiáni, patria medzi najplachšie zvieratá, ktoré sme v Amerike nevyhubili. Sú kráľmi duchov v tejto hornatej oblasti, opatrnejšie a ostražitejšie ako jeleň a ťažšie sa dajú stopovať. Žijú vysoko v horách a za deň dokážu prejsť viac ako hocijaká iná zver. Zvlášť samce akoby mali vyvinutý šiesty zmysel, ktorým vycítia prítomnosť človeka. Niekoľkokrát som sa k nim dostal bližšie, avšak v okamihu boli preč, zmizli potichu v osikovom lesíku, takom hustom, že by ste si mysleli, že cezeň neprejde ani zajac.

          Ale nie vždy to bolo tak. Celé stáročia žili losy na prériách, kde v obrovských stádach spásali šťavnatú trávu. Keď Mariwether Lewis na jar roku 1805 prechádzal touto krajinou pri hľadaní cesty na severozápad USA, natrafil na voľne sa popásajúce tisícové čriedy losov. Občas sa zvedavé zvieratá priblížili k nemu tak, že sa ich mohol dotknúť palicou. Ale koncom 19. storočia expanzia obyvateľstva na západ vytlačila losy do vyšších oblastí Skalistých hôr. A teraz unikajú, skrývajú sa pri hraniciach lesa akoby boli zločincami, až dovtedy, kým nenapadne ťažký sneh, ktorý ich v zime prinúti zísť nižšie. Keby ste ich teraz hľadali, tak by to bolo podľa ich pravidiel, bola by to nesmierne namáhavá naháňačka ďaleko za hranicami civilizácie.

          A preto som sem prišiel.

          Preto tu ešte stále sedím a nechávam starého samca uniknúť. Vidíte, moje hľadanie má v skutočnosti málo spoločného s losom. Vedel som to skôr, ako som sem prišiel. V tejto divočine hľadám niečo iné. Hľadám ešte plachšiu korisť... niečo, čo sa dá nájsť iba v hlbine divočiny.

          Hľadám svoje srdce.

 

 

DIVOKÝ V SRDCI

 

          Eva bola stvorená v bujnej nádhere záhrady Edenu. Ale Adam, keď si dobre pamätáte, bol stvorený mimo záhrady, v divočine. V opise našich začiatkov v druhej kapitole Knihy Genezis je to jasné: muž sa narodil vonku, v neskrotenej časti stvorenstva. Až neskôr ho Boh preniesol do Edenu. Odvtedy chlapci nenachádzajú svoj domov vo vnútri, v byte. A muži odvtedy majú nenásytnú túžbu objavovať. Túžime vrátiť sa; vtedy väčšina z nás ožíva. Ako to povedal už John Muir: „Keď muž prichádza do hôr, prichádza domov.“ Jadro mužského srdca je neskrotené, a to je dobre. „V kancelárii sa nudím,“ tvrdí jedna reklama. „Aj v taxíku. Ani ulica ma nenadchne.“ Súhlasím. A aký je záver reklamy? „Nikdy neprestaň objavovať.“

          Mužom stačí malý impulz. Prichádza prirodzene ako vrodená láska k cestovaniu. Marco Polo sa roku 1260 vybral hľadať a objavovať Čínu. A roku 1967, keď som mal sedem rokov, usilovali sme sa spolu s priateľom Danym Wilsonom prekopať Zem rovno na našom dvore. Vzdali sme sa už po dvoch metroch, ale bola z toho dobrá pevnosť. Hanibal prešiel cez Alpy; a v živote chlapca príde deň, keď prvýkrát prejde cez cestu a tak vstúpi do spoločnosti veľkých objaviteľov. Scott a Amundsen sa ženú na južný pól, Peary a Cook súperia o severný; a keď som minulé leto dal svojim synom zopár drobných a dovolil im ísť na bicykloch dolu do obchodu kúpiť sódu, mysleli by ste si, že som im dovolil objavovať rovník. Magalhaes sa plaví na západ okolo južného cípu Južnej Ameriky napriek výstrahám, že on a jeho posádka spadnú z okraja Zeme – a Huckleberry Finn sa púšťa po rieke Mississipi, pričom ignoruje podobné hrozby. Powel splavuje Colorado do Veľkého kaňonu, aj keď – nie, práve preto – to nikto pred ním neskúsil a každý tvrdí, že sa to nedá.

          A tak na jar roku 1998 sme sa ja a moji synovia ocitli na brehu rieky Snake. Opantala nás tá odveká túžba plaviť sa. Sneh sa roztápal dosť prudko, nezvyčajne prudko, a tak sa rieka vylievala zo svojich brehov a rútila sa aj pomedzi stromy na oboch stranách. Rieka býva v neskorom lete krištáľovo čistá, ale v ten deň bola mútna, farby bielej kávy, a jej dravý prúd unášal kmene stromov. Plavili sa v nej veľké hŕby dreva, väčšie než automobil, a ktovie, čo všetko ešte. Vysoká, kalná a rýchla voda nám naháňala strach. Nevideli sme žiadnych iných vodákov. A spomenul som vám, že pršalo? Ale mali sme úplne nové kanoe a v rukách pádla. A, samozrejme, nikdy som sa neplavil po Snake v kanoe, a vlastne ani po žiadnej inej rieke. Ale čo na tom. Naskočili sme do kanoe a rútili sme sa do neznáma ako Livingston, ktorý sa vrhol do vnútrozemia čiernej Afriky.

          Túžba po dobrodružstve so všetkými nebezpečenstvami a divočinou je ako hlboko duchovná túžba vpísaná do duše muža. Jeho srdce potrebuje mať miesto, kde nič nie je zmontované, vymodelované, nízkotučné, zazipsované, licencované, pripojené, mikrovlnné. Kde nie sú termíny, mobily či zasadania predstavenstva. Kde má priestor pre svoju dušu. Má rád miesta, kde krajina okolo neho korešponduje s krajinou jeho srdca. Pozri sa na biblických hrdinov: Mojžiš nestretol živého Boha v nákupnom stredisku, nachádza ho (alebo ho našiel Boh) vonku na Sinajskej púšti ďaleko od pohodlia Egypta. To isté platí o Jakubovi, ktorý nebojuje s Bohom niekde na gauči v obývačke, ale vonku v divočine kdesi južne od Jabboku v Mezopotámii. Kam ide prorok Eliáš znovu získať svoju silu? Do divočiny. Tak ako Jána Krstiteľa, aj jeho bratranca Ježiša vedie Duch do divočiny.

          Nech už títo muži hľadali čokoľvek, hľadali aj seba samých. Hlboko v srdci muža sú určité základné otázky, ktoré nemôžu byť zodpovedané pri kuchynskom stole. Kto som? Načo som stvorený? K čomu som určený? Strach drží muža doma, kde sú veci uhladené, usporiadané a pod jeho kontrolou. Ale odpoveď na jeho najhlbšie otázky sa nenachádza v televízore alebo v chladničke. Tam vonku na rozpálenom piesku púšte, stratený v pustatine, prijal Mojžiš životné poslanie a cieľ. Boh ho vyviedol von z Egypta, z istoty, a povolal ho, aby vstúpil do niečoho oveľa väčšieho než bolo všetko, čo si dovtedy dokázal predstaviť, čo bolo oveľa dôležitejšie ako byť šéfom firmy alebo Princom egyptským. Pod cudzími hviezdami, v hlbokej noci Jakub prijíma nové meno, svoje skutočné meno. Už nie je prešibaným obchodníkom a vyjednávačom, teraz je tým, ktorý zápasí s Bohom. Aj Kristova skúška v pustatine je vo svojej podstate skúškou jeho identity. „Ak si tým, kým si myslíš, že si…“

          Ak muž chce spoznať, kým je a načo tu je, musí sa sám vydať na túto cestu. Musí získať späť svoje srdce.

 

Pokračovanie v knihe...